Som človek, ktorého oslovila technika vybíjania, technika našich predkov, ktorú dúfam prenesiem aj ja kúsok ďalej našou históriou.
Moje pracovné zameranie je ďaleko od dreva, napriek tomu si drevo získava môj čoraz väčší obdiv. Očarilo ma svojou štruktúrou, teplom, krásou a je pre mňa rovnako zaujímavé aj z pohľadu histórie našich predkov. Drevo a výrobky späté s ním sú prepletené pomedzi naše životy od čias našich pra-pra starých rodičov až do dnes, a to aj napriek dnešnej plastovej dobe.
Drevo sa stalo mojím koníčkom. Páči sa mi priznaná nehomogenita dreva, štruktúra aj s rastovými chybami a aj drevo doplnené kovovými doplnkami.
Deail zásuvka polica na topánky 
Spodok 
..a celá:)
Začal som hľadať ako vhodne kombinovať kov s drevom. Prvé pokusy s mosadzou a drevom boli kľúčenky. Hľadal som používané techniky na internete, u priateľov. Nachádzal som však málo informácií.
Mal som šťastie na prebiehajúcu výstavu pána Víta Pieša Majstra ľudovej umeleckej výroby na Budatínskom hrade. Naplánoval som rodinný výlet a šli sme do Žiliny. Našiel som, čo som hľadal a mal som zároveň veľké šťastie na slečnu, ktorá predávala lístky a nechala ma vyfotografovať niektoré vybíjané valašky a predmety denného používania z pred pár desiatok rokov na štvorčekovom papieri. Pri pohľade na vybíjanú valašku začínam mať jasno v ďalšom mojom cieli.
Následne si doma v počítači pomerom zisťujem jednotlivé hrúbky používaného mosadzného pliešku vbitého do dreva. V STV archíve nachádzam dokument o vybíjaných valaškách, v knižnici knihu od p. Polonca „Slovenské valašky, fokoše a čakany“, kamarát zisťuje u svojho kamaráta, ktorý vybíja fujary ďalšie podrobnosti.
Zháňam tenký mosadzný plech, nožnice, vyrábam si mlynčeky na formovanie pliešku a začínam s rešpektom vybíjať do dreva. Prvé pokusy idú vždy ťažko, no neodrádza ma to. Prichádzam na to ako pliešok držať, ako ho vhodne vbíjať a rovnako zisťujem rozdiel medzi rožnými drevami. Jedno je vhodnejšie ako druhé, niektoré má výrazné letokruhy, iné je tvrdé…
Na internete nachádzam kontakt na kováčku, ktorá so svojím dedkom kuje valašky. Všetko chvíľu trvá, ale približujem sa k cieľu. Navrhujem si vhodné vzory vybíjania, vychádzam pritom z dostupných obrázkov pána Víta Pieša a Jána Snopku. Po doručení valašky ju hneď osádzam poriskom a s rešpektom začínam vybíjať prvé vzory.
Po vybití pokračuje zakončenie poriska valašky obrúčkou a hrotom, keďže valaška slúžila aj ako vychádzková palica. Na líce vyleptávam siluetu valacha a valaška je hotová.
Po valaške sa sústreďujem na predmety bežného používania ako varešky, lopáriky, deťom prívesky na kľúče, drevený peračník ako mal môj otec pre jednu dcéru a vybíjanú píšťalku pre druhú dcéru.
Z dostupných ľudových vzorov ma najviac oslovil vtáčik, ktorého som si mierne upravil, a ktorého vybíjam hlavne na kľúčenky. Kľúčenky sú z orechového dreva, naolejované, s koženým remienkom, na ktorom je uzol zaistený mosadzným plieškom. Orech po naolejovaní ľanovým olejom krásne stmavne, čo vytvára kontrast k zlatej farbe vyleštenej mosadze.
K vybíjaniu som si vyrobil postupne prípravky, mlynčeky a aj vybíjací stôl pre komfortnejšiu prácu.
A čo bude ďalej? Pokračujem vo vybíjaní a skúšam tokárčinu…. 🙂
No a ako by to bolo bez spätnej väzby? Tak som sa v novembri 2018 vybral s malou dušou za pánom Piešom, bola veľmi príjemné stretnutie, jeho dielnička, množstvo výrobkov…
Toto bol môj začiatok cesty, ktorá pokračuje ďalej:), pekný deň.
S úctou, Vladimír Hrivnák
